Diaľková turistika 2023: Žarnovica - Kremnické Bane

2. - 5. októbra 2023, (turistika na Slovensku)

Tohto roku som pri plánovaní diaľkovej turistiky uvažoval nad dvomi variantami – oravskom (uchvátila ma na minuloročnom pochode a pohronskom, kde by sa okrem klasickej diaľkovej červenej značky išlo aj po známej Barborskej ceste. Nakoľko som bol značne limitovaný časom a cestovanie v prvom variante by bolo zdĺhavé, najmä verejnou dopravou, vybral som pohronskú. Určite však inokedy na Oravu ešte zavítame na peší pochod. Následne som trasu plánoval tak, aby sme sa čo najviac vyhli už prejdeným trasám a aby sme boli v noci chránení pred dažďom. Aby trasa vyšla na štyri dni, rozložil som ju na Štiavnické a Kremnické vrchy. V Štiavnických vrchoch sme dovtedy absolvovali dva diaľkové pochody. Prvý v roku 2008, kedy sme prešli trasu Kozárovce – Uhliská – Vysoká – Veľký Richňavský tach – Farárova hôrka – Banské múzeum v prírode – Počúvadlianske jazero – Sitno – Ilija – Svätý Anton – Banský Studenec – Babiná. Spali sme na Agraši, pri Vindšachtskom tajchu, na Sitnianskom hrade a na sedle Veterná. Druhý pochod bol v roku 2014, kedy sme prešli trasu Nová Baňa – Brehy – Rudno nad Hronom – Uhliská – Hodruša Hámre – hodrušské tajchy – Banská Štiavnica – Podhorie – Šášovské Podhradie – Žiar nad Hronom, pričom sme spali v lokalitách Slavkov, sedlo Červená studňa a Žakýlsky hrad. Kremnické vrchy sme prešli raz, a to hrebeňovku z Kováčovej do Horného Harmanca. Spali sme vtedy v sedle Laurín a niekde v oblasti Štefanky. Na pochod sa mi ako organizátorovi podarilo dohodnúť len s naším členom Tomcatom. Ako sa termín pochodu blížil, ochorel som na Kovid (akoby schválne, lebo cez pandémiu som ho ako začipovaný nedostal), ktorý bol síce krátky, ale intenzívny a pociťoval som po ňom značný úbytok sily. Obával som sa najmä, aby som zvládol prvý deň, na ktorý pripadla najdlhšia časť pochodu, preto aby sme získali viac času, prvýkrát sme sa na diaľkovom pochode prepravili autom do miesta štartu. Auto sme zaparkovali na stanici, a potom sme sa k nemu z cieľa prepravili vlakmi.

1. deň

O pol 9 peši vyrážame po červenej značke zo železničnej stanice v Žarnovici. Úvodný úsek je nudný, po asfaltových cestách. Do lesa z neho odbočujeme pri studničke Mutnloch, nazvanej podľa neďalekého ústia Voznickej štôlne (celým názvom Dedičná štôlňa cisára Jozefa II. alebo Voznická dedičná štôlňa I., ktorá bola svojho času najdlhšie banské dielo na svete, s dĺžkou viac ako 16,5 km. Onedlho sa nám stráca červená značka v hustom kroví pri elektrickom vedení. Strácame čas pri jej hľadaní, až napokon ideme podľa polohy v smartfóne skrz malinčie. Je také husté, že mi dodriape ruksak i karimatku, a Kocúrovi nohy. Vystupujeme na prvý kopec s oddychovým miestom, krížom a poškodenou náučnou tabuľou. Kocháme sa prvými výhľadmi na Pohronie. Týmto kopcom začína pohodlná a ukážková hrebeňovka nad dolinu, cez ktorú sa tiahne obec Hodruša-Hámre. Hrebeňovka prechádza cez niekoľko archeologicky zaujímavých miest, ale z dôvodu ich ochrany ich nechcem bližšie lokalizovať. Hrebeňovka sa stráca v Kopaniciach, miestnej pokojne časti Hodruše-Hámrov. Hľadáme miesto na obednú pauzu. Hostinec je zavretý. Neďaleko neho je historická požiarna zbrojnica, v ktorej cez mrežu obdivujeme ručné hasičské striekačky. Prichádzame do ďalšej časti Kopaníc, kde sa pýtame na bufet. Miestni nám oznamujú, že je mimo sezóny zavretý, ale máme zvoniť pani majiteľke. Neváhame, ochotne nám otvára a my máme konečne dlhší oddych na obed. Z Kopaníc stúpame do kopcovitého terénu, v ktorom sa striedajú lesy s pasienkami. Stretávame aj prvého človeka mimo intravilánu – pastiera s čriedou oviec. Postupne moje oči rozoznávajú prvé zaniknuté rudné banské diela. Ako sa približujeme k obci Štiavnické Bane, ponad ktorú pôjdeme, otvárajú sa nám výhľady na bájny vrch Sitno. Mne sa s tým zároveň vynárajú prvé spomienky na už prejdené úseky po Štiavnických vrchoch. Ďalším človekom, na ktorého sme narazili, je sokoliar s orlom skalným, s ktorým sa chvíľu rozprávame a nenecháme si ujsť fotografovanie pózujúceho nádherného tvora. Až do sedla Farárova hôrka je terén pohodlný, ale po kovide mi aj tak dáva zabrať. Odtiaľto nám začína najnáročnejší úsek dňa, výstup na Tanád (939 m n. m.). Cez vrch prechádza viacero rudných žíl a baní je tu nespočetne veľa. Na vrchole Tanádu, najvyššieho vrchu celého pochodu, si dávame posledný oddych. Stmieva sa, tak ideme tak rýchlo nám nohy dovolia. Vidíme už aj Banskú Štiavnicu so svojimi najvýznamnejšími pamiatkami. Na Predných rosniarkach schádzame z červenej na náučný chodník, aby sme sa vyhli vrcholu Paradajsu. Ideme okolo tajchu Ottengrund, ktorý je najvyššie položeným v celom pohorí. Míňame tajch Červená studňa a o 18.45 prichádzame do miesta nocľahu na rovnomennú hájovňu. Pri hájovni je útulňa nominovaná na cenu CE ZA AR 2023 – cena za architektúru. Ubytovanie v útulni som vopred vykomunikoval s prevádzkarkou. Je akurát na odchode, ale ochotne sa nás pýta, či si ešte niečo dáme. Neváhame a objednávame si pivný mok. Vysvetlí nám kde, čo a ako funguje a odchádza. Večer máme len pre nás. Zisťujeme síce, že rôzne zvuky, ktoré počúvame, idú nielen od myší, ale aj od osoby spiacej za rohom na lavičke, ale tá je tak intoxikovaná, že nás nevníma. Najväčšiu radosť máme z unimobunky prestavanej na hygienické zariadenie s pitnou vodou (aj teplou), umývadlom, sprchovacím kútom a WC, a to všetko len za 3 € na osobu. V noci nás zobudí silný zvuk, nad ktorým sme ešte niekoľko dní bezvýsledne dumali, čo to bolo.

2. deň

Ráno si dávame sprchu a po pol 9 vyrážame po poľnej ceste na prvý úsek Barborskej cesty, ktorá sa o krátko pripája na červenú značku. Ideme popri banskom jarku, ktorým sa zvádzala voda do tajchov. Pod Zlatým vrchom si dávame prvú pauzu. Vrch a jeho okolie je posiate rudnými banskými dielami. Ešte chvíľu obchádzame vrchol a potom schádzame z Barborskej cesty (ktorá ďalej prechádza obcou Repište) a pokračujeme pomerne strmým klesaním po červenej značke. Kocúrovi sa začína ozývať koleno a mám obavy, aby ho neodstavilo od pochodu. Snažím sa ho čakať, ale napokon ideme rozdielnym tempom a čakám ho pri pamätníku významného lesníka Henricha Davida Wilckensa. Prezúvame sa do ľahšej obuvi a po asfaltke pokračujeme do kúpeľnej obce Sklené Teplice, kde sa opäť pripájame na Barborskú cestu. V obci márne hľadáme hocijaké stravovacie zariadenie. Dnes nie je otvorené žiadne mimo kúpeľov. Kocúr si dopĺňa potraviny a jeme zo svojich zásob asi v jedinej v krčme. Začína byť príjemne teplo. V kúpeľoch koštujeme liečivú minerálku. Mne chutí, Kocúrovi ani nie. Ja si ňou plním aj fľašu na cestu. Ešte tu obdivujeme teplé pramene a travertínovú kopu. Pri konci obce sme si nevšimli zle označenú odbočku Barborskej cesty, kde schádza zo zelenej značky na žltú a musíme sa vrátiť. Cesta pokračuje lesnou cestou a prezúvame sa do vibrám. Ideme si oči vyočiť, ale ani ďalšiu odbočku sme si nevšimli a keď sme zistili, že ideme opäť zle, už sme sa rozhodli nevracať, ale pokračovať v stúpaní a napojiť sa na ňu pri jednom salaši na lúke, cez ktorú prechádza. Keď k nemu prídeme, zisťujeme, že je celý v ruinách. Z lúky sú pekné výhľady na pohorie. Po krátkom oddychu pokračujeme lesnou cestou na ďalšiu lúku, kde je obývaná osada Konice. Tu má byť ďalšia odbočka Barborskej cesty, ale nevieme ju nájsť. Za osadou sa k nej cez lúku snažíme dostať, ale potok nás odradí a prekračujeme ho až v lese, kde zas zle odbočíme a minieme Barborskú cestu. Napájame sa k nej po strmom klesaní a Kocúrovo koleno je hrane. Po prejdení krátkej dolinky vchádzame do väčšej doliny Istebného potoka, pripájame sa na modrú značku a tá nás dovedie až do obce Šášovské Podhradie. Míňajú sa nám zásoby vody, v obci sú dnes zavreté potraviny a krčma už neexistuje. Keď sa pýtame jedného dedinčana, kde sa dá zohnať voda, ochotne nám podáva jeho plnú fľašu vody a sme mu veľmi vďačný. Vďaka nemu nám odpadá starosť hľadať pitný vodný zdroj. Výšľap na hrad je krátky, Barborská cesta tu kopíruje zelenú značku a o 16:45 prichádzame do altánku na predhradí, kde budeme spať. Onedlho prichádza črieda kôz. Najstaršia z nich, zjavne ich vodkyňa, je mimoriadne otravná a kradne mi niekoľko krajcov chleba. Dalo nám zabrať odohnať ju. Podvečer si ideme obzrieť hrad. Obnovuje ho Združenie na záchranu hradu Šášov. Bol som tu ako dieťa, potom na spomínanom pochode v roku 2014 a teraz, teda tretíkrát. Za tmy rozkladáme oheň, pri ktorom dve hodinky pobudneme. Dvíha sa vietor, ktorý je každým dňom pochodu silnejší.

3. deň

Krátko nato, ako vyliezame zo spacákov, prichádzajú na hrad robotníci pracujúci na jeho obnove. Na naše raňajky čakali kozy a vodkyňa čriedy Kocúrovi husárskym kúskom kradne banány. Ledva ochránil iné jedlo. Robotníci nám hovoria, že je vychýrená zlodejka. Ďakujeme za informáciu. Tiež hovoria, že je závislá na nikotíne a žerie odhodené vajgle. Ešte pred odchodom z hradu si vybehnem v zodratých turistických sandáloch na vedľajší vrch Zábaštie, kde je predsunutá pevnôstka hradu. O deviatej opúšťame hrad a pokračujeme po Barborskej ceste cez obec po asfaltkách naprieč údolím Hrona do ďalšieho pohoria – Kremnických vrchov. Ako prvý nás čaká vrch Smolík (tiež zvaný Skalka). Pri výstupe strácame značku a aby sme sa nevracali, tak vyšliapeme od starého lomu kolmo na vrchol. Z vrchu sú len obmedzené výhľady na údolie. Po krátkom oddychu pokračujem lesmi a lúkami do ďalšej obce Starej Kremničky. V obci míňame vyústenie vetracej šachty Dedičnej Ferdinandovej štôlne, ktorá začína v Kremnici a končí na svahu Smolíka. V obci si dávame obednú pauzu pri potravinách, kde dopĺňame zásoby. Pozorujeme nezvyčajný počet miestnych sociek, ktoré sa pri potravinách nalievajú a zanechávajú po sebe bordel. Po obede pokračuje opäť stúpaním do hôr. Po opustení lúk vchádzame do lesa, kde onedlho prechádzame cez opustenú banskú lokalitu. Približujeme sa k prvému aktívnemu lomu, cez ktorý prechádzame. Hľadáme opäť Barborskú cestu. Pomaly stúpame na najvyšší vrch v tejto oblasti, ktorým je Dolná Klapa. Je silnejší vietor, viac ako v predošlé dni. Vrchol Dolnej Klapy je skalnatý a je z neho nádherný kruhový výhľad. Vidíme okolité pohoria Vtáčnik, Žiar, Štiavnické vrchy i vzdialenejšie horstvá. Po pokochaní sa a pofotení schádzame a prechádzame cez ďalší funkčný lom. Za ním opäť strácame značku, a tak ideme krížom cez les na miesto tábora pri jazere Slobodné. Pri hľadaní jazierka predbieham Kocúra a nevšímam si odbočku k táboru. Po nejakom čase ho čakám, lebo sa mi nezdá, že neprichádza a tak sa vraciam a vykrikovaním sa hľadáme. Konečne o pol piatej prichádzam k jazeru. Je tu nádherne a okrem nás tu nikto nie je. Spanie si rozkladáme v altánku a zakladáme oheň v existujúcom ohnisku. Okolie je vyzbierané od haluziny, takže po drevo musíme chodiť ďalej od ohniska. Citeľne sa ochladzuje, a preto sa pri ňom ohrievame až skoro do polnoci.

4. deň

Noc bola krutá. V letnom spacáku mi pred trasením nepomohli ani tri vrstvy hore a tri dole. Až ráno si uvedomujem, že sme si mohli cez seba ešte prehodiť novú celtu, ktorú Kocúr využil na Šášovskom hrade. Ale tak nám treba. Po ôsmej vyrážame po Barborskej ceste. Na najbližšej križovatke kvôli jej zlému značeniu zas zle odbočujeme, ale smer máme dobrý. Kocúr sa rozhodne ísť priamo do obce Dolná Ves a ja sa lesnou cestou pripájam na Barboskú cestu a pokračujem po nej do obce Horná Ves, kde sa počkáme. Míňam niekoľko historických baní. Dobre, že som nešiel rovno do obce, lebo kráčam pekným kľukatým hlbokým úvozom. Aby vznikol hlboký úvoz, museli prejsť stovky rokov a prejsť po ňom tisíce vozov, takže každý takýto úvoz je historickou komunikáciou. Prichádzam k prameňu Kolba. Dopĺňam si vodu, je úžasná. Ani neviem, kedy som naposledy pil takú chutnú vodu. Rozpadajú sa mi turistické sandále, ale po stovkách kilometrov som to už čakal. V Hornej Vsi ma už čaká Kocúr. V obci si urobí malý nákup a ja zatiaľ obdivujem dedinské minisídlisko tvoriace dva mestské paneláky. Do Kremnice pokračujeme po Barborskej ceste cez lúky a pasienky. Z diaľky pozorujeme areál Štvrtej šachty. V Kremnici som bol na výlete len raz ako stredoškolák, a tak sa na ňu teším. V meste sa nechceme zdržať, aby sme stihli vlak z Kremnických Baní a mali pre sebou aj nejakú časovú rezervu. Kocúr si v centre všíma jedáleň. Vyskúšame ju a pochvaľujeme si ju. Už dlho som nemal taký výborný obed v takomto type stravovacieho zariadenia. Cez centrum len prechádzame. Veža kostola v areáli mestského hradu je zahalená lešením. Hrad míňame popri hradbách a opúšťame stredoveké centrum. Napájame sa na Barborskú cestu a pokračujeme po nej až do Kremnických baní. Krajina je výrazne poznačená baníckou činnosťou. Obzeráme a fotíme len banské objekty popri ceste, napr. Jamu Ferdinand, štôlňu sv. Václava a šachtu Mária. Do Kremnických Baní prichádzame po pohodlnej ceste. Aby sme prišli na železničnú stanicu, musíme prejsť celú dedinu, lebo je mimo nej. Prichádzame s hodinovou rezervou a začínam ľutovať, že sme toho popri ceste z Kremnice nepozreli viac, ale na druhej strane únava robí svoje a tú hodinu využívam oddychovaním pred stanicou.

Záver

Pre zdravého a fyzicky zdatnejšieho turistu bola trasa náročnosťou zvládnuteľná. Prechádzali sme krajinársky zaujímavými horami s množstvom montánnych a fortifikačných pamiatok. Ďalekých výhľadov nebolo veľa, ale boli nádherné. Dokopy sme okrem cykloturistov nestretli žiadneho pešieho a to v horách oceňujeme. Divých zvierat sme videli málo a po medveďoch, na Slovensku vyskakujúcich vďaka politikom už aj z chladničiek, ani chýru ani slychu vrátane stôp. Dvakrát nás milo potešili pohostinní ľudia. Spali sme v nádherných lokalitách a na dvoch, na Červenej studni a Šášovskom hrade, sme videli urobený kus dobrej roboty od nadšencov.

Najväčším negatívom pochodu bolo otrasné značenie Barborskej cesty, najmä v úseku tretieho dňa pochodu. Pri príprave na pochod som síce čítal komentáre ľudí, ktorí sa na nedostatočné značenie ponosovali, ale až tak odfláknutú prácu sme nečakali. Množstvo križovatiek nebolo vôbec vyznačených alebo nedostatočne, napr. značka bola len v protismere a niekedy až za križovatkou v protismere. Na niektorých miestach boli zas značky tam, kde nemuseli byť, čo by nikoho nevyrušovalo, ak by boli najmä tam, kde sú dôležité. V podstate bez sústavného sledovania trasy na smartfóne by sme boli bez šance cestu prejsť. Ešteže na väčšine trasy bol dostatočne silný signál. Pred 15 rokmi, keď hory neboli dostatočne pokryté signálom, by sme sa tam asi zbláznili. Kto by išiel iba podľa papierovej mapy, veľmi by sa potrápil, lebo buď na mapách táto cesta nie je vyznačená alebo je vyznačená stará, neplatná trasa, ktorej značky sú v teréne doteraz, popri nových, z nového, platného úseku, čo tiež mätie. K tomu na niektorých digitálnych mapách absentovali niektoré cesty na križovatkách, čo nás ešte viac miatlo, ak sme tam hľadali správne odbočenie. Celkovo nám nesprávne odbočky a preverovanie správnosti trasy zabrali hodiny a hodiny času z celého pochodu. Prešli sme po Slovensku tisícky kilometrov značených trás, ale s takto vyznačenou trasou sme sa ešte nestretli. Kto sa chce potrápiť prechodom cesty, pripravte si pevné nervy, výkonný smartfón a powerbanky.

Druhým negatívom bola ľadová posledná noc, ale zato sme si mohli sami, keďže sme šetrili na váhe.

Celkovo trasu odporúčam pre fyzicky stredne zdatného turistu, ale orientačne schopného a trpezlivého.

Text: Matúš